Slovo komunita v nás môže vyvolávať rôzne predstavy. Pre niekoho je to skupina ľudí, obývajúca isté územie, pre iného uzavreté spoločenstvo, vyznávajúce spoločné princípy, či dokonca sekta. Mnohým sa možno vynorí pred očami éra hippies, deti kvetov s ich voľnou láskou. My sa však pozrieme na komunitu tak, ako ju chápe americký psychiater M. Scott Peck, autor mnohých populárnych kníh. Semináre s názvom Budovanie spoločenstva podľa modelu Scotta Pecka sa uskutočňujú aj na Slovensku a v Čechách. O čo vlastne na týchto seminároch ide? Čo sa dá vybudovať v priebehu niekoľkých dní? Má to vôbec nejaký praktický úžitok pre náš každodenný život?

Komunitu opísal M. Scott Peck v knihe „V jiném rytmu“ (Votobia 1995) ako „skupinu aspoň dvoch ľudí, ktorí sú bez ohľadu na rozdielnosti, ktoré sú medzi nimi, schopní tieto rozdielnosti preklenúť a oceňovať, čo im dáva schopnosť efektívne a otvorene komunikovať a spolupracovať na dosiahnutí spoločných cieľov. Ako dôsledok mnohí členovia skupiny budujúcej komunitu prežívajú pocit svojej jedinečnosti a hlbokej spoločnej jednoty, ktorú veľmi zriedka alebo ešte nikdy necítili v iných skupinách.“

Potom je aj akýkoľvek vzťah dvoch ľudí vlastne komunitou. Každá dvojica v hĺbke duše túži, aby sa dopracovala k tým úžasným pocitom porozumenia a vzájomného rešpektovania bez toho, aby sa museli meniť, brániť, bojovať, pretvarovať a vzdávať sa svojho „ja“. Pravdou je, že málokedy sa to podarí dosiahnuť či už vo dvojici, alebo vo viacpočetnej skupine. Takmer každý má za sebou tristné zážitky nepochopenia a odmietnutia. Napríklad keď jeho myšlienky či potreby zmietli zo stola jeho najbližší, alebo ho „prevalcovala“ väčšina kdesi v kolektíve. Ostáva len pocit trpkosti a nespokojnosti, ktorý často zamaskujeme normami slušného správania, aby sme podporili zdanie bezkonfliktnosti. Prejaviť svoje pocity sa v našej západnej kultúre nenosí, krajšie vyzeráme v očiach iných, ak sme (hoci len zdanlivo) nad vecou. Po takýchto zážitkoch, keď sa cítime nepochopení a odstrčení, sa len utvrdzujeme v presvedčení, že nemá cenu sa angažovať, ísť s „kožou na trh“, brať ohľad na ostatných. Kolotoč citových zranení sa však začína oveľa skôr, už v detstve. Už vtedy sa začíname otupovať, budujeme si opevnenia, nasadzujeme masky a s nimi bezpečne fungujeme. Lenže to medziľudské hlboké porozumenie a vzájomné prijatie nám neprestajne chýba. Aj to je dôvod, prečo sa niektorí vydávajú na zážitkovú cestu hľadania komunity.

Komunity sú rôzne

Spomenuli sme to už v úvode. Denno-denne sme súčasťou nejakých zoskupení, niekam sa začleňujeme. Môžeme sa pozrieť, ako komunity delí Wikipédia:
● Žité komunity. Sú to spoločenstvá, ktoré žijú pospolu a vyznávajú spoločné hodnoty, materiálne, duchovné či náboženské. Patria sem aj komúny, pre ktoré je charakteristické, že majú spoločný rozpočet. Na Slovensku sú azda najrozšírenejšie rôzne ekologické a kresťanské komunity, prípadne iné spirituálne zamerané spoločenstvá.
● Záujmové komunity. Spoločenstvá združené na základe spoločných záujmov, ktorých členovia spolu nežijú. Môžu to byť skupiny, ktoré spája spoločné hobby, riešenie spoločného problému, vyznávanie spoločných ideí či spoločného životného štýlu. Patria sem aj cirkvi a náboženské obce.
● Zážitkové komunity. V nich sa ľudia stretávajú preto, aby zažili spoločné zážitky. Môže pritom ísť buď o zábavu, alebo o získavanie skúseností a osobný rozvoj. Sem možno zaradiť semináre budovania komunity podľa M. Scotta Pecka.

Pravá komunita

M. Scott Peck často používa pojem pravá, skutočná komunita. „Pokiaľ máme toto slovo používať zmysluplne,“ môžeme sa dočítať v knihe V jiném rytmu, „musíme ho ohraničiť na skupinu jednotlivcov, ktorí sa naučili spolu úprimne komunikovať, ktorých vzťahy sú hlbšie ako ich predstieraná vyrovnanosť; u ktorých sa vyvinula akási príznačná oddanosť spoločnej radosti a smútku a tešenia sa jeden z druhého a prijímanie stavu druhého za vlastný.“

Veľmi zaujímavé je sledovať, ako sa v komunite dosahuje konsenzus. Práve konsenzom sa komunita líši od iných typov spoločenstiev. Demokratický systém je založený na tom, že s riešením súhlasí aspoň 51 percent účastníkov. Konsenzus naproti tomu znamená, že riešenie je prijateľné pre všetkých 100 percent účastníkov. Takýto všeobecný súhlas sa nám môže javiť podozrivý, poznáme to možno aj z vlastnej skúsenosti, že niečo odsúhlasíme zo strachu byť iný (veď hlasujú všetci za), alebo z ľahostajnosti (aby som už mal pokoj). V prípade skutočnej komunity sa však súhlas absolútnej väčšiny nedosahuje „davovou psychózou“. Vychádza práve zo slobody, že môžem bezpečne vyjadriť opačný názor a zvrátiť chod udalostí, aj keby to bolo v rozpore s tým, čo si myslia všetci ostatní, a zároveň vedieť, že sa za to nestanem terčom odsúdenia.

Iný zaujímavý pohľad na skutočnú komunitu napísal francúzsky teológ a filozof, zakladateľ siete komunít Archa, Jean Vanier, v knihe
Komunita – miesto uzdravovania a rastu: „Rozdiel medzi komunitou a skupinou, ktorá sa zameriava výlučne na určitý problém, je ten, že skupina vidí nepriateľa mimo seba. Boj je obrátený smerom von a je v ňom víťaz a porazený. Skupina vie, že má pravdu, a snaží sa ju presadiť. Členovia komunity naopak vedia, že boj sa odohráva vo vnútri každej osoby a vo vnútri komunity, vedia, že boj sa má viesť proti mocnostiam pýchy, elitárstva, nenávisti a depresie. To sú nepriatelia, ktorí zraňujú a deptajú ostatných, a spôsobujú rozdelenia a vojny akéhokoľvek druhu. Nepriateľ je vo vnútri, nie vonku.“

Prvý krok – Pseudokomunita

Ak sa zíde skupina ľudí na seminári, takmer každý sa pýta, ako má vlastne vyzerať výsledok – teda stav, keď vznikne komunita? Facilitátori, tichí sprievodcovia celého procesu, vždy len odpovedia: „To sa nedá opísať, to zistíte, keď to nastane.“ Lenže málokto sa vyhne tomu, aby nevydával želanie za skutočnosť. Preto sa často na začiatku vytvára akási pseudokomunita, ktorá sa len predstiera. Ľudia sú k sebe prehnane milí, zdvorilí, vyhýbajú sa konfliktom. Neukazujú však svoju pravú tvár, individuálne rozdiely sa skrývajú alebo obchádzajú. Je to vlastne prvá zo štyroch zákonitých fáz budovania komunity. Anthony de Mello v knihe Bdelosť napísal: „Komunitu môžu tvoriť iba králi a kráľovné. Ste králi, nie žobráci. Ste kráľovné, nie žobráčky. V pravej komunite nenájdete žobrácku misku. Nie je tam žiadna pripútanosť, žiadny strach, žiadne privlastňovanie si a žiadne vyžadovanie. Jednoducho slobodní ľudia, nie otroci.“ Keď to parafrázujeme, v pseudokomunite fungujeme ako otroci, plní strachu, čo si o nás pomyslia iní, ako nás prijmú či neprijmú, odkázaní na to, čo spravia ostatní, nedovolíme si prejaviť svoju podstatu. Pseudokomunitu formuje strach a závislosť. A ako napísal Peck:
„Pseudokomunita konflikty odmieta, komunita ich rieši.“

Zodpovednosť

Aby sa komunita mohla vytvoriť, sú na to potrebné určité pravidlá, ktoré by mal dodržiavať každý zúčastnený. To prvé a hlavné pravidlo znie: Buďte voči komunite zodpovední. Znamená to, že je nutné, aby všetci ostali na seminári celý čas, aby neušli „z boja“, aj keď nastanú ťažké chvíle. Keby bolo budovanie komunity jednoduché a bezbolestné, zrejme by sme nepotrebovali chodiť na semináre. Ujsť možno nielen fyzicky (že sa zbalíme a odídeme), ale aj psychicky, že sa uzavrieme do bezpečnej ulity a povieme si, že s touto skupinou nechceme mať nič spoločné. Proces je hlavne na začiatku ťažký a bolestný. Snaha vyhnúť sa nepríjemným emóciám je preto pochopiteľná. Ale za výsledok sú zodpovední všetci. To najlepšie, čo môže každý urobiť, je zdôveriť sa so svojimi obavami a pocitmi nespokojnosti skupine. Jednotliví členovia skupiny by si mali dať vnútorný záväzok, že vytrvajú pospolu v dobrom aj v zlom a budú prítomní či už verbálne, alebo mlčky. Mlčanie je na seminári častým javom: Spočiatku rozpačité a plné napätia z toho, že sa nič „nedeje“ sa postupne mení na ticho požehnané, v ktorom myšlienky a emócie majú čas dozrieť a uzrieť svetlo sveta. Ticho je často zdrojom prvých konfliktov, keď sa s postupujúcim časom objavia prvé pocity hnevu a frustrácie. Niektorí účastníci majú pocit, že z ticha nemôže nič vzniknúť, chcú zachrániť situáciu a popohnať proces budovania komunity. A tak vyjadria svoju nespokojnosť…

Chaos – proces pokračuje

Je to ďalšia fáza budovania komunity, keď konečne individuálne rozdiely vyplávajú na povrch. Nespokojnosť a nepriateľstvo sa začnú ventilovať. Objavujú sa návrhy, ako komunitu zorganizovať (lenže tadiaľto cesta nevedie), alebo sa hľadá vinník, ktorý proces brzdí. Neraz sa v role vinníkov ocitnú facilitátori (lebo vedia a nepovedia, nič nerobia, len vyčkávajú). Vinníkmi sú raz tí, čo mlčia, a o chvíľu tí, čo veľa hovoria. Scott Peck píše:
„Chaos sa vždy sústreďuje okolo dobre mienených, ale scestných pokusov o uzdravenie a zmenu.“ Kým sa nás ktokoľvek usiluje naprávať a meniť, dáva tým najavo, že nás neprijíma takých, akí sme. V atmosfére neprijatia sa celkom pochopiteľne nemôžeme cítiť bezpečne. Lenže pocit bezpečia je ďalším z predpokladov vytvorenia skutočnej komunity. Len v bezpečnom prostredí sa dokážeme vzdať ochranných mechanizmov a otvoriť sa.
„A tak sa paradoxne skupina ľudí začne ozdravovať a pretvárať až vtedy, keď sa jej členovia naučia o premenu a ozdravenie sa nepokúšať,“ píše M. Scott Peck ďalej. „Komunita je bezpečným miestom práve preto, že sa vás nikto nepokúša ozdraviť či pretvoriť, dať vás do poriadku alebo zmeniť. Namiesto toho vás členovia prijímajú takých, akí ste. A ak ste slobodní, môžete sa zbaviť svojej ostražitosti, odložiť masku a prestrojenie; môžete hľadať svoje psychické a duchovné zdravie; môžete sa stať úplne a výsostne sami sebou.“

Keďže slovo komunita má veľa spoločného so slovom komunikácia, v tejto chaotickej fáze sa ukážu nefunkčné spôsoby komunikácie, ktoré proces tvorby komunity brzdia:

– párovanie a vytváranie spolkov,
- očakávania, predsudky a ideologická skostnatenosť,
- vzájomné uzdravovanie,
- ponúkanie rád a riešení,
- ignorovanie bolesti (vlastnej či cudzej),
- vyhýbanie sa procesu a cieľu.

Vyhýbacie manévre môžu byť tiež rôzne, dobré je, ak ich vieme rozpoznať u seba i u ostatných. Najčastejšie sa vyhýbame útekom od nepríjemnej situácie, v praxi to vyzerá tak, že odbáčame od témy, odvádzame pozornosť na menej konfliktné a bolestné záležitosti. Vyhýbanie však môže mať aj podobu vzájomného boja a presviedčania o svojej pravde či hľadania obetného baránka, na ktorého možno zviesť vinu za neúspech skupiny a odviesť pozornosť od seba samého. Ďalšou slepou uličkou je pokus o organizovanie času, situácie alebo komunikácie. Touto cestou však nie je možné dosiahnuť konsenzus a ani stav, príznačný pre skutočnú komunitu, ktorý Scott Peck nazývam „prúd vodcovstva“. Konsenzus totiž možno dosiahnuť, keď sa každý v skupine cíti ako vodca a každý v určitom momente môže svojimi schopnosťami a darmi prispieť k spoločnému výsledku.

Čo pomáha

Ak vieme, čo budovaniu komunity nepomáha, existujú komunikačné nástroje, ktoré sú naopak veľmi nápomocné:
● Hovoriť len vtedy, keď cítim pohnutie. (Mnohí ľudia doslova fyzicky cítia búšenie srdca, keď chcú niečo povedať; je to pre nich akýsi barometer dôležitosti ich slov. Tým sa vyhnú hovoreniu „len aby reč nestála“.)
● Byť tu a teraz. (Hovoriť o tom, čo práve cítim a vnímam, nie o tom, čo bolo dávno a nemá to dosah na prítomnosť.)
● Prijímať bolesť rovnako ako radosť.
● Ochota stať sa zraniteľným.
● Správať sa k ostatným s rešpektom a láskou.
● Vyjadrovať sa konkrétne a osobne. (Nepoužívať všeobecné výroky typu „Rozvod je vždy ťažký.“ Lepšie je „Rozvod bol pre mňa strašný.“)
● Ak hovorím o niekom, hovoriť priamo k nemu. (K tomu patrí oslovenie menom. Takže nehovoríme „Ona sa vôbec nesnaží“, ale „Janka, cítim, že sa teraz nesnažíš.“)
● Ak som nespokojný v skupine, treba to povedať.
● Byť zodpovedný za seba a za skupinu.
● Nevylučovať z diania seba ani nikoho iného.
● Vnímať skupinu ako celok.
● Otvoriť sa novému, experimentovať, učiť sa.
● Stíšiť sa a otvoriť sa prázdnote. (Len keď sa stíšim, dokážem sa ponoriť do svojho vnútra a odhaliť skutočné pocity.)

Prázdnota

Takto sa označuje tretia fáza budovania komunity. Je to most medzi chaosom a komunitou. V tejto fáze sa ľudia potrebujú vzdať komunikačných bariér, o ktorých sme písali vyššie – predsudkov, domýšľavosti, svojich presvedčení. Prázdnota okrem iného znamená schopnosť stíšiť sa a v tichu byť maximálne pozorný k sebe i k ostatným. Keď niekto v skupine hovorí, netreba si hneď chystať odpoveď, čo by ste na to povedali, ale počúvať ho celým srdcom. Týmto úprimným záujmom vytvárate pre druhého priestor, aby sa mohol vzdať kontroly a vyjadriť sám seba. Ak dokážete mlčky vnímať, doprajete nielen sebe, ale aj celej skupine stráviť obsah toho, čo práve niekto vyslovil. Zvlášť ak ide o niečo emocionálne citlivé, bolestné. Tak rastie aj ochota členov skupiny vzdať sa kontroly.

Potreba kontroly súvisí s dvomi druhmi strachu, ktoré sú spolu úzko prepojené: so strachom zo zlyhania, ktorý je v našej kultúre nesmierne silný; a so strachom zo zranenia, ak odložíme „brnenie“ a odhalíme svoju zraniteľnosť. V prázdnote však napriek všetkým strachom niektorí členovia skupiny cítia silnú potrebu zbaviť sa obáv, pochybností, porážok a zlyhaní, a napokon sa odvážia podeliť o tieto pocity s ostatnými. Presne tu nastáva bod zlomu. Buď sa skupina pokúsi od nepríjemných tém ujsť späť ku pseudokomunite, prípadne začať liečiť a naprávať tých, čo odhalili svoje slabé miesta, alebo sa dokážu aj ostatní otvoriť a zbaviť sa záťaže, ktorá ich brzdí v ceste k zážitku komunity. Keď sa srdce zbaví opevnenia, môže ním začať prúdiť láska. Jean Vanier napísal, že „v každom človeku je smäd po jednote s niekým, volanie po láske niekoho a pochopení niekým iným – a nie po jeho súde a odsúdení; hlboká túžba byť uznaný ako vzácna a jedinečná bytosť. Táto jednota však prináša so sebou nároky: musíme vyliezť zo svojej ulity, stať sa zraniteľnými, aby sme mohli iných milovať a pochopiť, uznať každého človeka za jedinečného a nenahraditeľného, podeliť sa s ním, poskytnúť mu miesto a pokrm.“

A sme v cieli

Vytvorili sme komunitu. Jedinečné prepojenie ľudí, kde vyjadrovanie a zdieľanie pocitov plynie v kruhu ako vlna. Človek je sám sebou a zároveň intenzívne zakúša príslušnosť k celku. „V tejto záverečnej etape sa rozhostí absolútny pokoj,“ opisuje zrodenie komunity M. Scott Peck. „Miestnosť sa kúpe v mieri. Potom o sebe ticho začína rozprávať jedna členka skupiny. Hovorí o svojom najhlbšom vnútri. Skupina jej visí na perách. Keď skončí, je ticho. Trvá dlho. Dlhé sa však nezdá. Potom sa z ticha pomaly ozve ďalší člen skupiny. Aj on hovorí o sebe – s hĺbkou a veľmi osobne. Nesnaží sa predchádzajúcu členku uzdraviť či konvertovať. Dokonca sa ani nesnaží jej odpovedať. Ostatní členovia napriek tomu nemajú pocit, že by ju ignoroval. Majú pocit, ako by si líhal vedľa nej na oltár.“ Tento zážitok je nesmierne uzdravujúci. Prichádza vo chvíli, keď už nikto nemá potrebu druhých liečiť a naprávať. Naopak, teraz je v tichu cítiť úctu, lásku a pochopenie. To, po čom tak veľmi túžime v každodenných vzťahoch.

„Pre mňa osobne je komunita, tak ako som ju mala možnosť zažiť,“ napísala Júlia Halamová (komunity.vsieti.sk), „skupinou ľudí, v ktorej môžem uplatniť svoj jedinečný potenciál a vedieť, že som iná, odlišná, a práve preto vzácna i potrebná. Zároveň mi komunita poskytuje priestor pre spontánnosť, môžem v nej plakať alebo sa radovať, som schopná sa podeliť o svoje neúspechy, nedostatky a predsa cítiť, že som nestratila nič zo svojej ceny. Viem, že som časťou tejto skupiny ľudí, že sem patrím. Vzájomná láska, rešpekt a prijatie medzi členmi komunity je veľmi intenzívne. Ale nielen toto, zároveň ako keby skupina ako celok bola schopná sa dostať ku zdroju fenomenálnej múdrosti a kreativity, ktorá je neporovnateľná s bežnými skúsenosťami.“

Čo ďalej?

Návrat do reality po zážitku komunity býva často bolestný. Je isté, že po tomto zážitku už nie je nič také isté, ako predtým. Bežné medziľudské vzťahy sa môžu členom komunity javiť ako povrchné či nedokonalé. Citlivejšie vnímajú pretvárku, no rovnako citlivo a súcitne vnímajú aj odvrátenú tvár každej bytosti. Na druhej strane sa každý, kto zažil komunitu, môže pokúsiť vniesť tento zážitok do každodennosti, zachovať si otvorenosť srdca pri oživovaní starých a budovaní nových vzťahov. Zážitok komunity vnímam ako zážitok lásky. Ak sa dal dosiahnuť na seminári, je nádej, že ho dosiahneme aj v živote.

PhDr. Ivana Bánová